Pavol Janík: Niekto ako boh
Bratislava, VSSS 1998
V tomto roku sa Pavol Janík predstavil novou zbierkou poézie, ktorá vyšla pod názvom Niekto ako boh. Knižku tvorí dvadsaťosem básní a pointuje ju doslov, ktorý napísal Slavomír Magál pod názvom Kroky za básnikovým chrbtom. Publikácia je vskutku priliehavo ilustrovaná a živly si tu prišli na svoje.
Po úvodnom akorde -- a tento vytvorila báseň Divadlo Život -- Pavol Janík rozohral básnické variácie a použil pre ne register charakteristický už z doterajšej tvorby. Nejedna báseň je budovaná na irónii a sugestívnom protiklade. Ale aj na zdanlivej hravosti, kde mnohokrát nejde len o náhodu, ale aj o dômysel a poznanie. Veď niekto ako boh chce ,,nájsť v sebe človeka" (s. 9).
V širších súvislostiach možno poznamenať, že príznačné pre Janíka nie je vale Válek, ale ave Válek -- a to nielen v tvorivom, ale aj v ľudskom a občianskom postoji. Nie je to tvorivé popretie, ale vari tvorivé popriatie a vari aj tvorivé prepratie. Janík to aj celkom transparentne prezentuje. A zdá sa, že je to v tomto prípade šťastie.
Autor ostal pri hravosti -- a to nielen hravosti bezcieľnej, ale hravosti v obsahu i forme evokujúcej, inšpirujúcej, trochu baviacej, ale vôbec nie lacnou muzikou. Miestami ho to nutká ísť na pokraj toho, čo sme volali poéziou, ale opäť sa prudko vracia, aby predostrel svoje videnie a vedenie sveta. A je isté, že Janík všeličo vie a všeličo aj tuší o realite okolo seba a vôkol nás. Niečo ponúkne a odokryje, niečo zamlčí. Nepasuje sa do pózy vykladača večných právd. Mapuje všedný deň a niekedy si z ľudského osudu dovoľuje ponúknuť len krajnosti: ,,Buď bojuj, alebo sa boj! Je lepší nápad tvoj, alebo môj?" Iste, možno namietať: mnohí sa báli a mnohí, práve preto, že sa báli, aj bojovali... Samozrejme: možno verš, možno dva vybraté verše len naznačujú, že vnímať treba celú báseň, lepšie povedané: celú knižku.
V básni Priehľadná krv stromu Janík píše: ,,Vždy ide o krv / na každom kroku / Na krku kríva krivý kríž / Ktorá krv bola prvá?" -- potom pokračuje v tejto tonalite a čitateľa uvádza do sfér uvažovania. Možno v hraničných rozmeroch, možno cez ťažkú očistu. Výstavba knižky vrcholí v básni, podľa ktorej je pomenovaná. Na záver zbierky uviedol dvadsaťpäť výpovedí. Akoby stál, akoby inakšie nemohol, akoby nečakal, že by mu ktosi pomohol... Tých päťadvadsať výpovedí svedčí aj o Janíkovej spovedi; tu hovorí za seba aj za mnohých.
Je dobré, že mu nedošiel dych, že je pripravený vravieť aj ďalej. Pretože dobre vie, že nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie.
Michal Otčenáš