Tradičná ľudová kultúra

Tradičná ľudová kultúra je súhrnom výtvorov založených na tradíciách daného kultúrneho spoločenstva, ktoré odzrkadľujú jeho kultúrnu a spoločenskú identitu. Modely a hodnoty tradičnej ľudovej kultúry sa prenášajú a rozširujú ústnym podaním, napodobňovaním alebo iným spôsobom. Medzi formy tradičnej ľudovej kultúry patrí jazyk, literatúra, hudba, tanec, hry, mytológia, rituály, zvyky, obrady, remeslá, staviteľstvo a iné druhy umenia.

V súvislosti s tradičnou ľudovou kultúrou sa stále častejšie objavuje pojem nehmotné kultúrne dedičstvo Nehmotné kultúrne dedičstvo znamená ústne tradície a prejavy vrátane jazyka ako prostriedku nehmotného kultúrneho dedičstva; interpretačné umenie; spoločenské zvyky, rituály a slávnostné udalosti; poznatky a obyčaje súvisiace s prírodou a vesmírom; tradičné remeselníctvo. Nehmotné kultúrne dedičstvo znamená postupy, stvárnenia, prejavy, poznatky, schopnosti, ako aj nástroje, predmety, artefakty a s nimi spojené kultúrne miesta, ktoré spoločenstvá, skupiny a v niektorých prípadoch jednotlivci pokladajú za súčasť svojho kultúrneho dedičstva. Toto nehmotné kultúrne dedičstvo si spoločenstvá a skupiny odovzdávajú z generácie na generáciu a sústavne ho znova vytvárajú ako reakciu na okolité prostredie, interakciu s prírodou a svojou históriou, pričom im poskytuje pocit identity a kontinuity, podporujúc tak úctu ku kultúrnej rozmanitosti a ľudskej tvorivosti.

Nehmotná podstata duchovného dedičstva zásadným spôsobom ovplyvňuje podmienky a formy jeho identifikácie, evidencie i praktickej ochrany. V mnohých prípadoch je táto ochrana možná iba prostredníctvom "zastupujúcich" hmotných objektov a pamiatok,  viažucich sa napr. k historickým udalostiam a osobnostiam (rodné domy, pamätné miesta a objekty, pomníky, pamätníky, pamätné tabule), podľa nového zákona o ochrane pamiatkového fondu aj ďalších zložiek duchovného dedičstva (napr. názvoslovia, historických udalostí) v rámci evidencie pamätihodností mesta alebo obce. Prostredníctvom rôznych médií, audiovízie, zvukových nosičov, internetu a pod. je zároveň možné dokumentovanie a zachovanie aj ďalších nehmotných (duchovných) hodnôt na základe vytvárania priaznivých legislatívnych, organizačných a realizačných podmienok.

Najproblematickejšou oblasťou duchovného dedičstva je ochrana talentu a zručnosti (fortieľu) tvorcov kultúrnych hodnôt v profesiách a činnostiach, ktorých výsledkom nie je hmotný produkt, ale spravidla zvukové (hudobné), slovné a obrazové dielo. Sem treba zaradiť aj obyčaje, ľudovú tradíciu, folklór (tanec, hudbu, pieseň, slovesnosť a i.) a ďalšie formy ľudového umenia, ako aj dokumentovanie technologických postupov a rozličných tradičných a špeciálnych techník. V oblasti ochrany tradičnej a ľudovej kultúry ide zároveň o naplnenie odporúčania UNESCO z roku 1989, ktoré schválila vláda SR uznesením č. 448/2000. Ďalším dôležitým impulzom v tejto oblasti je pripojenie sa k Zoznamu svetového nehmotného dedičstva na základe rezolúcie UNESCO prijatej v roku 1997, do ktorého bolo v roku 2001 zapísaných 19 foriem a javov z devätnástich štátov sveta. Vytvára sa tak možnosť aj v medzinárodnom (svetovom) rozsahu chrániť slovné (ústne) prejavy, hudbu, tanec, hry, obrady, mytológiu, obyčaje alebo tradičné formy komunikácie a šírenia informácií, javy ľudovej kultúry mimoriadnej historickej, umeleckej, etnologickej, sociologickej, antropologickej, prípadne inej hodnoty. Pre zachovanie týchto nehmotných hodnôt sa za optimálne považuje ich ochrana vo forme záznamu na vhodnom nosiči uloženom v sústave archívov, prípadne v knižniciach alebo v zbierkach múzeí a galérií.

Zámerom štátnej kultúrnej politiky v oblasti tradičnej ľudovej kultúry je upriamiť pozornosť na význam a uchovanie tradičnej ľudovej kultúry ako súčasti kultúrnej identity. V súvislosti s jej ochranou pripravuje Ministerstvo kultúry SR Koncepciu starostlivosti o tradičnú ľudovú kultúru, ktorá povedie k identifikácii  tradičnej ľudovej kultúry, jej systematickej dokumentácii, uchovávaniu a predávaniu ďalším generáciám, ako aj prezentácii smerom k verejnosti na Slovensku a v zahraničí.

Folklór znamená rôzne prejavy duševnej kreativity jednotlivca či kolektívu a zasluhuje ochranu, ktorá prináleží duševným výtvorom. Takáto ochrana folklóru sa stala nenahraditeľným prostriedkom pri podpore ďalšieho rozvoja, udržiavania a rozširovania uvedených prejavov ako v rámci štátu, tak aj mimo neho, bez narušenia dotyčných oprávnených záujmov. Ak odhliadneme od "aspektov duševného majetku" ochrany folklórnych prejavov, aj tak existuje početná kategória práv, ktoré zabezpečujú a aj v budúcnosti musia zabezpečovať ochranu v národopisných dokumentačných strediskách a archívoch.

Hranice kultúrneho  poľa  vzťahujúceho sa k tradíciám ľudovej kultúry a v ich rámci k výrobným a výtvarným tradíciám nie sú striktne vymedzené. Zasahujú do sféry kultúrneho dedičstva a sú výrazným prvkom kultúrnej identity. Na Slovensku zvlášť vzhľadom k dlhotrvajúcej životnosti autentických foriem roľníckej kultúry (až do polovice 20. storočia) a silnému pretrvávaniu „dedinského povedomia". Lokálne regionálne tradície sú podnes hmatateľným spojivom miestnej kultúry. S využitím tradičnej kultúry, najmä výroby sa počíta  napríklad v koncepcii rozvoja vidieka, miestneho, regionálneho turizmu spájajúceho regióny so spoločnou minulosťou a príbuzným kultúrnym dedičstvom.

Významnými celonárodnými inštitúciami (erbovými) v predmetnej oblasti je Ústredie ľudovej umeleckej výroby(ÚĽUV),  Národné osvetové centrum, SĽUK, Lúčnica.