"; Ministerstvo kultúry SR - Život a dielo Ľudovíta Štúra
 

Život a dielo Ľudovíta Štúra

(28. 10. 1815 Uhrovec – 12. 1. 1856 Modra)

 

Ľudovít Štúr je najvýznamnejším predstaviteľom a vedúcou osobnosťou slovenského národného života v polovici 19. storočia. Bol poslancom uhorského snemu, kodifikátorom spisovnej slovenčiny, autorom súčasného slovenského spisovného jazyka, politikom, filozofom, jazykovedcom, pedagógom, spisovateľom a novinárom.

Základné vzdelanie získal v Uhrovci u svojho otca Samuela a od roku 1827 pokračoval v štúdiách na nižšom evanjelickom gymnáziu v Rábe (dnešný Győr). K počiatočnému formovaniu Štúrových názorov prispel profesor Leopold Petz, ktorý bol známy svojím obdivom k antickému umeniu a vzdelanosti. Petz orientoval svojich žiakov aj na význam Šafárikových, Kollárových a Dobrovského spisov a predvídavo poukazoval na veľkú budúcnosť Slovanstva.

Po absolvovaní dvoch ročníkov v Rábe sa Ľudovít Štúr zapísal na evanjelické lýceum do Bratislavy, kde študoval od roku 1829 do roku 1836. Pre finančné ťažkosti však štúdium prerušil (od januára do septembra 1834) a pracoval ako hospodársky úradník na zayovskom panstve v Uhrovci. Štúr bol aktívnym a svedomitým študentom. Z predmetov si zvlášť obľúbil dejepis, čítal antických autorov, zaujímal sa o estetiku a dejiny umenia. Spomedzi slovanských spisovateľov si vážil diela J. Hollého, J. Kollára, P. J. Šafárika, F. Palackého a iných. Ako stúpenec Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti a jednoty Čechov a Slovákov aktívne pôsobil v študentskej Spoločnosti česko-slovanskej. V rokoch 1835 – 1837 bol jej podpredsedom. Od roku 1837 bol nehonorovaným námestníkom profesora J. Palkoviča.

V národnom povedomí sa generácia štúrovcov utvrdzovala v literárnych krúžkoch, spevokoloch, organizovaním rôznych podujatí a výletmi do okolitej prírody. Pamätnou sa stala vychádzka na Devín 24. apríla 1836, ktorá sa vzhľadom na spoločenskú situáciu pripravovala tajne. Po odznení Štúrovho prejavu o histórii Veľkej Moravy a odznení básní a piesní si účastníci ako prejav úcty k národnej histórii zvolili slovanské krstné mená, ktoré začali verejne používať. Ľudovít Štúr si vybral ako ďalšie krstné meno Velislav.

Sledovaním politických zápasov na uhorskom sneme v Bratislava Štúr prenikal do tajov politického života a rečníckeho umenia. Vzdelával sa aj štúdiom politickej literatúry, ktorá sa tajne dostávala do Bratislavy. Zaujímal sa o diela osvietencov a v rámci spolupráce s politicky vyspelejšími a radikálne naladenými poľskými, českými a slovenskými študentmi vo Viedni si osvojil ideu  solidarity slovanských slobodných rovnoprávnych národov. To sa odrazilo už v jeho básnických prvotinách aj v jeho práci v Spoločnosti česko-slovanskej a po zakázaní jej činnosti v roku 1837 v Slovanskom ústave, z ktorého cieľavedome budoval centrum národného snaženia mladej generácie slovenskej inteligencie.

V rokoch 1838 až 1840 študoval na univerzite v Halle. Toto štúdium znamenalo novú fázu vo vývoji Štúrovej osobnosti. Na odporúčanie P. J. Šafárika sa venoval predovšetkým modernej jazykovede a histórii. Najväčší význam pre jeho svetonázorové formovanie mala Heglova filozofia, najmä jeho dialektická metóda a chápanie dejín. Na rozdiel od Hegla zavŕšenie ľudských dejín nevidel v Nemectve, ale v Slovanstve. Táto spoločenská a kultúrna vývinová slovanská koncepcia bola základom celej nasledujúcej Štúrovej vedeckej práce a verejnej činnosti.

Po návrate z Halle sa Štúr snažil upevniť svoje účinkovanie na bratislavskej katedre, ktoré nebolo len jeho osobným cieľom, ale aj nevyhnutným východiskom širšieho politického a kultúrneho pôsobenia v národe. Jeho historicko-filozofické prednášky a prednášky o slovanskej poézii zintenzívnili vlastenecké nadšenie celej generácie, ktorá dostala po ňom pomenovanie štúrovci. Štúrovo pôsobenie na katedre sa popri vedeckom a výchovnom vplyve vyznačovalo aj intenzívnou politickou činnosťou. Stal sa ideológom nastupujúcej generácie. V roku 1841 napísal obranný spis Starý i nový věk Slováků, v ktorom idealizoval slávnu minulosť a poukazoval na vtedajšiu neutešenú situáciu Slovákov. Podobný obranný charakter mal aj jeho ďalší spis Ponosy a žaloby Slovákov v Uhorsku na protiprávne zásahy Maďarov (Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn über die gesetzwidrigen Uebergriffe der Magyaren), ktorý vyšiel v Lipsku v roku 1843 v nemčine. Mal veľký podiel aj na organizovaní a štylizovaní slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842, ktorým sa Slováci obrátili na panovníka so žiadosťou o zastavenie stupňujúceho sa maďarizačného útlaku.

Neúspech obranného a petičného hnutia ho presvedčil o tom, že na naplnenie národných cieľov musí hľadať oporu v slovenskom ľude, v ktorom videl základ formujúceho sa novodobého národa. Z toho pramenilo historické rozhodnutie Štúra, M. M. Hodžu a J. M. Hurbana z leta 1843 zjednotiť Slovákov na základe slovenského spisovného jazyka. V priamom súvise s dobudovaním ideologických základov samostatného slovenského národnooslobodzovacieho hnutia v diele Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1846) vypracoval ideovopolitické a jazykovedné zdôvodnenie kodifikácie nového celonárodného spisovného jazyka na báze strednej slovenčiny a dielom Nauka reči slovenskej (1846) mu dal pevnú gramatickú stavbu. Keď ho koncom roka 1843 násilne pozbavili námestníctva na katedre, nekapituloval, ale s veľkým zápalom sa vrhol do praktickej politickej činnosti. V lete 1844 založil spolu s M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom vrcholnú celonárodnú kultúrnopolitickú ustanovizeň, spolok Tatrín. V auguste 1845 začal vydávať prvé slovenské politické Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski, ktoré sa stali centrom národného oslobodzovacieho hnutia.

Štúr svoj protifeudálny boj ďalej rozvinul v roku 1847 na uhorskom sneme v Bratislave, kde sa ako poslanec mesta Zvolen zaradil svojimi prejavmi medzi najdôslednejších zástancov zrušenia poddanstva. V máji 1848 sa zúčastnil na formulovaní Žiadostí slovenského národa. Maďarská revolučná vláda nielenže neakceptovala tieto oprávnené požiadavky slovenského národného hnutia, ale na jeho vodcov Štúra, Hurbana a Hodžu vydala zatykač, pred ktorým museli utiecť do Čiech. Ťažisko Štúrovej činnosti sa v revolučnom roku 1848 presunulo zo sociálnych otázok na otázku národnostnú, na riešenie ktorej hľadal spojencov medzi rakúskymi Slovanmi. Na Slovanskom zjazde v Prahe vystúpil s ostrou kritikou habsburskej monarchie a predstaviteľov austroslavizmu. Po porážke pražského júnového povstania, počas ktorého sa zúčastnil bojov na barikádach, odišiel do Záhrebu, orientoval sa na juhoslovanský protimaďarský odboj a pokúšal sa primäť chorvátskeho bána J. Jelačiča, aby na rokovaní s Maďarmi uplatňoval aj slovenské národné požiadavky.

S postupujúcou revolúciou sa stal jedným z hlavných predstaviteľov a vodcov slovenského národnooslobodzovacieho povstania 1848 – 1849 a vedúcim činiteľom Slovenskej národnej rady.

V roku 1851 sa Štúr usadil v Modre, aby vychovával siroty po bratovi Karolovi. V dusnej atmosfére bachovského absolutizmu sa venoval takmer výlučne literatúre a vede. Z tohto obdobia pochádza napríklad básnická zbierka Spevy a piesne, Dumky večerné, dielo
O národních písních a pověstech plemen slovanských
, politický spis Slovanstvo a svet budúcnosti (Das Slawenthum und die Welt der Zukunft).

Štúrov plodný život pretrhla tragická udalosť, keď sa 22. decembra 1855 na poľovačke nešťastne zranil a 12. januára 1856  zraneniam podľahol. Jeho pohreb sa stal manifestáciou jednoty celého slovenského národa, o ktorú sa celý život usiloval.

Pôsobenie Ľudovíta Štúra v slovenských dejinách a jeho dielo sú mimoriadne významné a plodné. Bol pri zrode moderného slovenského národa a prispel k jeho formovaniu svojou politickou, novinárskou a spisovateľskou prácou, ako kodifikátor spisovnej slovenčiny, národný buditeľ a veľký bojovník proti národnému a sociálnemu útlaku.

Na Slovensku je po ňom pomenované mesto Štúrovo, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied, základné a stredné školy, ďalšie inštitúcie, mnoho námestí a ulíc, má postavených viacero pomníkov a početné pamätné tabule. Na jeho život a dielo sa zameriava špecializované Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre.

 

Dielo

1831 - prvé básnické pokusy

1835 - spoluredaktor almanachu Plody

1836 - v prvom ročníku Hronky vyšla prvá tlačená báseň Óda na Hronku

okolo 1837 - píše články pre slovenské časopisy a noviny Tatranka, Hronka, české Květy a Časopis českého musea, ako aj chorvátske periodiká Danica a Tygodnik literacki

1838 1840 - v pražských Květoch uverejňoval cyklus básní Dumky večerní, až do augusta 1840

1839 - počas štúdií v Halle navštívil kraje lužických Srbov a z tejto cesty napísal cestopis Cesta do Lužic vykonaná z jara 1839, ktorý vyšiel v Časopise českého musea v roku 1839

1841 - napísal Starý a nový věk Slováků v staročeštine, ktorý vyšiel prvýkrát až v roku 1935   v origináli, v slovenskom jazyku prvý raz v roku 1994

1841 až 1844 - spoluredaktor Tatranky

1843 - vydal anonymne v Lipsku národno-obranný spis Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn über die gesetzwidrigen Uebergriffe der Magyaren (Ponosy a žaloby Slovákov v Uhorsku na protiprávne zásahy Maďarov)

1845 - vydal vo Viedni polemický spis Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus (Devätnáste storočie a maďarizmus)

od 1845 - hlavný redaktor novín Slovenskje národňje novini

1846 - Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (napísané 1844)

1846 - Nauka reči slovenskej

1851 - dokončil filozofické dielo Das Slawenthum und die Welt der Zukunft (Slovanstvo a svet budúcnosti), ktoré však prvý raz vyšlo až v roku 1867 v ruskom preklade Slavjanstvo i mir buduščego, neskôr v roku 1931 v pôvodnom znení a až v roku 1993 vyšlo v slovenčine

1852 - dokončil spis O národních písních a pověstech plemen slovanských, vydaný v Prahe v roku 1853

1853 - Spevy a piesne, básnická zbierka


Spracované podľa Encyklopédie Slovenska, Veda – vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1981, V. zväzok, s. 773-775.

 

Publikované 23. 1. 2015 / sekcia umenia a štátneho jazyka

Posledná aktualizácia: 23.02.2015 / SUŠJ
Linky