Intervencia diel Jána Zelinku v nestálej expozícii SNG
Výzvou na autorskú výstavu sa nestal prázdny výstavný priestor, ale nestála expozícia starého umenia, ktorej ambíciou je signálne predstavovať i súčasné umenie v konfrontácii s historickými koreňmi dejín slovenského výtvarného umenia. Spojenie starého umenia so Zelinkovými prácami prinieslo vzájom...
Výzvou na autorskú výstavu sa nestal prázdny výstavný priestor, ale nestála expozícia starého umenia, ktorej ambíciou je signálne predstavovať i súčasné umenie v konfrontácii s historickými koreňmi dejín slovenského výtvarného umenia. Spojenie starého umenia so Zelinkovými prácami prinieslo vzájomne obohacujúci dialóg, ale i konflikt a napätie. Potenciál netradičného spojenia starého a nového bol zjavný viacerými parametrami Zelinkových sôch voľne evokujúcich pompejskú drámu sopečným popolom mumifikovaných tiel ľudí i zvierat rímskej doby. Príbuznými parametrami so starým umením v jeho tvorbe sú archaický a archetypálny jazyk, ľudské telo, interpretácie kresťanskej ikonografie, symbolika zvierat, tvarová deformácia. Prítomnosť nadreálnosti a neskutočnosti v jeho dielach má pritom podstatu v životnom rozmere, realite a v súčasnom svete.
Zelinkove sochy vychádzajú z tradičného figurálneho sochárstva, zobrazujú ľudí a zvieratá na hranici medzi živým a mŕtvym. Sám autor sa viac prikláňa k tomu, že sú predsa len viac o živote ako smrti. A to návratom k prapodstate významu sochárskeho umenia, ktorou je fixovanie podoby človeka a zvierat na večnosť. Zelinka sa sústreďuje na telo, telesnosť a jej dočasnosť cez akceptovanie vlastností a špecifických kvalít materiálov. Necháva zaznieť to, čo iní pri procese tvorby skrývajú a retušujú. Zaujíma ho hľadanie podstaty, hĺbky života, akokoľvek tento jeho záujem vyznieva pateticky, je komunikovaný priamo, úprimne a bez zaťaženia špekuláciami. Sochami Zelinka vyjadruje prírodné a ľudské zákony, ich vzájomné vzťahy a narušené väzby zo strany človeka. Obnovuje etický rozmer mumifikáciou nájdených uhynutých zvierat, prekračuje hranice života a smrti.
Zelinka tvorí precízne, sústredene s tým, že experiment a proces, teda akcia je na prvom mieste a výsledok na druhom. I rozmerovo malá socha v sebe skrýva monumentálnosť, pritom rozmery jeho diel sú dôležité, pretože odkazujú na životný, ľudský rozmer. Vychádzajú z reálnych mier zobrazených technikou odtláčania tela (ľudského i zvieracieho) do hliny a následným nanášaním betónu, alebo liatím sadry priamo z foriem zvieracích koží. Zakomponuje náhodu i čaro nechceného, ktoré zafixuje ako originálnu stopu sochárskeho procesu.
Nové cesty i témy figurálneho umenia sú v prirodzenej a nenútenej súčinnosti s materiálom a jeho podstatou. Jeho sochy sú intuitívne, emocionálne, haptické, nepokojné a dynamické. Na hrane s monštruóznym a strašidelným až hororovým vyznením. Tento efekt vychádza z telesnej deformácie, ktorá nám v kontexte stálej expozície pripomenie manieristickú štylizáciu záverečnej fázy baroka.
V súčasnom svetovom umení nájdeme u viacerých sochárov/sochárok tendenciu transformovaných tiel zobrazených ako monštrá, kreatúry, hybridné telá, postapokalyptické telá evokujúce smrť ako reakciu na politické a ekonomické problémy dneška vyvážené však istým prvkom hravosti, ktoré tieto chmáry zároveň rozptyľujú, nadľahčujú a robia existenciu práve iróniou znesiteľnejšou (Berlinde De Bruyckere, Daphne Wright, Thomas Houseago a ďalší).
Vladimíra Büngerová, kurátorka
