KHJ prinesie svetového mandolinistu aj lokálne baroko
Jubilujúci 70. festival Košická hudobná jar (KHJ) tento týždeň prinesie tri festivalové zážitky. Vo štvrtok 4. júna 2026 pod taktovkou Eivinda Gullberga Jensena zaznie program Elgar – Rachmaninov, na violončele sa predstaví Johannes Moser. Virtuózna a zvukovo objavná bude v piatok 5. júna súhra Aviho Avitala (mandolína) a Ksenije Sidorovej (akordeón). Nedeľa 7. júna patrí ansámblu Le nuove musiche s programom Šimrák – Zarevúcky – Gabrieli. Všetky koncerty sa konajú v Dome umenia o 19:00.
Večer s romantizmom v e mol
Kontemplatívny ELGAROV VIOLONČELOVÝ KONCERT bude 4. júna kontrastovať s triumfálnou Symfóniou č. 2 e mol Sergeja Rachmaninova. Violončelová „repertoárovka“ predstavuje introspektívny kúsok romantizmu, sóla sa zhostí Johannes Moser. Časopis Gramophone ho tituloval za jedného z „naj“ v galérii súčasných virtuóznych violončelistov.
Po pauze príde na rad vrcholné dielo neskororomantickej symfonickej tradície. „To, čo je na tejto symfónii obzvlášť ‚rachmaninovovské‘, je spojenie obrovskej lyrickej šírky s hlbokou štrukturálnou jednotou. Hudba neustále spieva, no pod emocionálnym povrchom sa nachádza obsesívna motivická premena, vracajúce sa leitmotívy, temné asociácie Dies irae, bohaté vnútorné vedenie hlasov a nezameniteľná zvukovosť ruskej ortodoxnej tradície,“ približuje dielo dirigent Eivind Gullberg Jensen, ktorý pôsobí ako umelecký a generálny riaditeľ Bergen National Opera a šéfdirigent Noord Nederlands Orkest.
V žiare reflektorov mandolína a akordeón
Bude to ďalší sviatok hudby, keď sa na KHJ stretnú mandolinista AVI AVITAL & KSENIJA SIDOROVA, svetová akordeonistka. Obaja sú považovaní za ambasádorov svojich nástrojov, majstrov hry, premiérujú diela napísané pre nich a vystupujú s prestížnymi telesami. A hoci sa napríklad taká mandolína môže javiť mimoriadne nenápadne, Avi Avital jej pomohol vybudovať povesť prestížneho nástroja, dokonca ako prvý klasický mandolinista získal nomináciu na Grammy. „S Ksenijou spolu vystupujeme už dvanásť rokov a myslím si, že to funguje tak dobre, lebo oba nástroje žijú akoby dvojitým životom. Ľudovú aj klasickú hudbu majú v ‚kostiach‘ rovnocenne. Najkrajšie podľa mňa je, že s tými istými dvoma nástrojmi, bez akejkoľvek zmeny, sa môžete hýbať medzi úplne odlišnými svetmi – od Bachovej sonáty až po balkánsky ľudový tanec. A oboje pôsobí úplne prirodzene,“ avizuje Avi Avital.
S KHJ oslavuje aj súbor starej hudby
Festival bude pokračovať koncertom BAROKOVÉ OZVENY v podaní renomovaného ansámblu Le nuove musiche pod vedením Jakuba Mitríka, diriguje Jörn Hinnerk Andresen. Životné osudy dvoch organistov – Jána Šimráka st. a Zachariáša I. Zarevúckeho – sú spojené s bohatou hudobnou kultúrou 17. storočia dnešného severného Slovenska. Prvý menovaný bol vychýreným organistom v Spišskom Podhradí, druhý zasa v Bardejove. Z ich skladateľského odkazu sa zachovala duchovná viachlasná hudba, ktorú ponúkne Le nuove musiche. Zaznejú aj diela benátskeho majstra Giovanni Gabrieliho.
70. KHJ vyvrcholí 9. júna klavírnym recitálom Piotra Anderszewského a 11. júna veľkým finále v podobe Verdiho monumentálnej Messa da Requiem.
Program Košickej hudobnej jari nájdete na www.khjfestival.sk. Vstupenky na podujatia KHJ, ako aj na ostatné podujatia ŠFK, si kúpite aj so zľavami 30 percent online a vo vstupenkovej pokladni Domu umenia od pondelka do štvrtka (10:00 – 12:00, 14:00 – 17:00). Večerná pokladňa v Dome umenia je otvorená hodinu pred koncertom a predáva vstupenky na aktuálny koncert.
Avi Avital o spojení mandolíny a akordeóna: Ľudovú aj klasickú hudbu majú v „kostiach“ rovnocenne
Mandolína je hudobným chameleónom. Rachmaninov vďaka nej znie až na kosť východoeurópsky, Verdiho a Rossiniho zasa dokonale rozospieva. Izraelský virtuóz Avi Avital získava pre tento nenápadný nástroj srdcia fanúšikov po celom svete, vystupuje na prestížnych pódiách a mohol by byť pokojne aj oficiálnym splnomocnencom pre mandolínu. Debatovali sme o tomto priekopníctve a sondovali sme aj komorný koncert AVI AVITAL & KSENIJA SIDOROVA. Špičkoví hráči na mandolíne a akordeóne budú spoločne v žiare reflektorov 5. júna 2026 o 19:00 v Dome umenia počas 70. KHJ.
Mandolína! Tento nástroj dnes zažíva skutočnú renesanciu, dokonca aj na najprestížnejších svetových pódiách. A za posledné dve desaťročia ste sa práve Vy stali hlavnou postavou tejto renesancie. Čo si podľa vás mandolína ešte stále „zaslúži“?
Pre mňa je nesmierne výnimočné byť svedkom, ako si môj hudobný nástroj získava čoraz viac lásky publika po celom svete. Myslím si, že dnešní poslucháči sú zvedaví a otvorení – a mandolína ich dokáže skutočne prekvapiť. Môže ponúknuť niečo svieže, a pritom stále úplne patriť do milovanej tradície koncertnej hudby.
To, čo by však mohlo mandolíne naozaj zabezpečiť miesto v dejinách hudby, je nový repertoár. Stačí sa pozrieť na to, čo sa stalo s gitarou za posledných sto rokov, odkedy Segovia oslovil veľkých skladateľov svojej generácie ako Villa-Lobos, Rodrigo a ďalší. Inšpirovaný touto myšlienkou som si rokmi objednal približne stovku nových diel a každé z nich odhalilo ďalšiu tvár tohto nástroja – niečo, čo tam bolo odjakživa a len čakalo na objavenie. A práve to podľa mňa píše budúcnosť mandolíny v klasickej hudbe.
V rozhovore pre Jüdische Allgemeine ste označili mandolínu za veľmi komunikatívny nástroj. V čom podľa vás obzvlášť komunikačne vyniká?
Mandolínu, ako ju poznáme dnes, môžeme definovať ako klasický taliansky nástroj, ktorý sa vyvinul v 18. storočí. Keď sa však na ňu pozrieme z väčšieho odstupu, zistíme, že patrí do oveľa širšej, univerzálnej rodiny brnkacích strunových nástrojov. Príbuzné nástroje nájdete takmer v každej kultúre na svete – grécke buzuki, perský tar, tradičný arabský hudobný nástroj oud, gitaru v španielskej hudbe či sitár v Indii.
A deje sa to, že zvuk mandolíny ľuďom takmer podvedome pripomína všetky tieto tradície naraz. Keď hrám na mandolíne melódiu Rachmaninova, znie východoeurópskejšie než na klavíri alebo husliach. Keď hrám Rossiniho alebo Verdiho, znie talianskejšie. Je ako chameleón – a práve takto nástroj prehovára k spomienkam ľudí, k ich kultúrnym koreňom, k akejsi kolektívnej pamäti dávnych zvukov, aj keď nedokážu presne vysvetliť prečo.
Keď sa podmanivý zvuk mandolíny spojí s vašou virtuozitou a charizmou, výsledkom je okrem iného aj to, že ste sa stali prvým mandolínovým sólistom nominovaným na Grammy. Blahoželáme! Čo to prinieslo vašej kariére a prestíži mandolíny?
Ďakujem. Nominácia bola za nahrávku Mandolínového koncertu Avnera Dormana a viac než čokoľvek osobné potvrdila to, že mandolína môže stáť na rovnakom pódiu ako ktorýkoľvek nástroj na svete a byť braná úplne vážne – na tej najvyššej úrovni. Bol to signál, že hudobný svet je pripravený počúvať. Odvtedy sa toto dielo stalo najčastejšie uvádzaným zo všetkých skladieb, ktoré som si objednal. Nasledovala nahrávacia zmluva s Deutsche Grammophon. Tieto veci sú dôležité nie kvôli prestíži, ale preto, že otvárajú dvere. Keď veľké vydavateľstvo zaradí mandolínový koncert do svojho katalógu, keď ho ocení Grammy, všimnú si to orchestre, hudobní riaditelia, skladatelia aj publikum. Vzniká efekt vĺn na vode – a práve ten je pre mňa najdôležitejší. Znamená, že vzniká viac hudby, viac hudobníkov nachádza inšpiráciu a miesto mandolíny v klasickej hudbe sa stáva o niečo trvalejším.
A osobne? Samozrejme, bol to nesmierne šťastný moment. Byť na ceremoniáli Grammy v Los Angeles pod jednou strechou s niektorými z najvýnimočnejších hudobníkov zo všetkých predstaviteľných žánrov – na to nikdy nezabudnem.
Po vystúpeniach v najprestížnejších koncertných sálach sveta prichádzate aj do Košíc na 70. jubileum Košickej hudobnej jari. Čo máte ako interpret na festivaloch najradšej?
Festival, v plnom zmysle slova, je oslava. Na festivalovom publiku je niečo výnimočné: otvorenosť, zvedavosť, pocit výnimočnej udalosti, ktorý na pódiu skutočne cítite. Jubileum, akým je 70. výročie Košickej hudobnej jari, znamená sedemdesiat rokov mesta veriaceho v silu živej hudby. Už sa neviem dočkať, že budem toho súčasťou.
V Košiciach vystúpite spolu s Ksenijou Sidorovou. Čo podľa vás na spojení mandolíny s akordeónom najviac očarí?
S Ksenijou spolu vystupujeme už dvanásť rokov a myslím si, že to funguje tak dobre, lebo oba nástroje žijú akoby dvojitým životom. Ľudovú aj klasickú hudbu majú v „kostiach“ rovnocenne. Akordeón dokáže pretrvávať, držať tón, dýchať, narastať ako organ – a mandolína nad tým všetkým tancuje jasným a rytmicky živým zvukom. Spolu vytvárajú textúru pôsobiacu zvláštne povedome a pritom úplne sviežo. Najkrajšie podľa mňa je, že s tými istými dvoma nástrojmi, bez akejkoľvek zmeny, sa môžete hýbať medzi úplne odlišnými svetmi – od Bachovej sonáty až po balkánsky ľudový tanec. A oboje pôsobí úplne prirodzene.
Môžeme sa tešiť na široké hudobné spektrum – Mozart, Stravinskij, Prokofiev, Saint-Saëns, de Falla, klasicizmus, romantizmus aj hudbu inšpirovanú folklórom, všetko v úpravách pre mandolínu a akordeón. Ako ste zostavovali tento program?
Mám rád programy, ktoré ponúkajú viac než len sled krásnych skladieb – cestu, príbeh, pocit objavovania. Na tomto konkrétnom programe ma fascinovalo hľadanie nite, ktorá spája zdanlivo veľmi vzdialené svety. A tou nitkou je pre mňa tanec – myšlienka, že najväčších skladateľov vždy priťahoval folklórny materiál – nie preto, aby ho zdobili, ale aby ho pretvárali. Stravinskij prevzal neapolské melódie a obliekol ich do dokonale ušitého neoklasicistického obleku. De Falla zapálil iskru andalúzskeho rytmu. Bartók kľačal na karpatskom vidieku a zapisoval, čo tam našiel. Mozart zveľadil eleganciu menuetu. Každý z nich počul v ľudovom tanci niečo nezredukovateľné – silnú melódiu, pradávny rytmus – a kládol si otázku: Čo sa stane, keď sa ich dotkne najvyššia hudobná predstavivosť?
