Literatúra

Literárna tvorba je nerozlučne spojená s rozvojom duchovného, kultúrneho a spoločenského života na území Slovenska od čias cyrilometodských až po súčasnosť. Počiatky slovenskej literatúry sa viažu k pôsobeniu sv. Cyrila a sv. Metoda na teritóriu Veľkej Moravy. Najvýznamnejším dielom tohto obdobia je básnický predhovor k prekladu evanjelia do staroslovienčiny od Konštantína – Filozofa Proglas, čiže Predslov, ktorý jestvuje v modernej slovenčine v preklade V. Turčányho.

Staroslovienčinu neskôr nahrádzala latinčina a čiastočne čeština. Až v období národného obrodenia zaznamenávame úsilie o zrod kodifikovanej spisovnej slovenčiny. V tomto dejinnom úsilí sa o rozvoj literatúry, vzdelanosti a kultúry zaslúžila generácia bernolákovcov a štúrovcov. Odkaz týchto osobností (A. Bernolák, Ľ. Štúr, M. Hatala) rezonoval v tvorbe najprv Jána Hollého, neskôr slovenských romantikov (S. Chalupka, J. Kráľ, A. Sládkovič, J. Botto, J. M. Hurban) a realistov (P. O. Hviezdoslav, M. Kukučín, B. S. Timrava a i.). Slovenská literatúra sa po vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky postupne otvára vplyvu moderných svetových prúdov a zaznamenáva výrazné úspechy v dielach I. Kraska, M. Rázusa, J. Smreka, E. B. Lukáča, M. Urbana, Ľ. Ondrejova, M. Figuli, D. Chrobáka, J. C. Hronského, M. Haľamovej, I. Stodolu a ďalších autorov, ktorí rozvinuli svoj talent najmä v medzivojnovom období (J. Hrušovský, I. Horváth, D. Tatarka).

Slovenská literatúra po rokoch 1945 – 1948 prechádza mnohými vývinovými etapami. V zmenených politických a spoločenských podmienkach sa vnútorne značne diferencuje aj napriek oficiálnym snahám vytvoriť jednotu na báze socialistického realizmu. Tvoriví básnici a spisovatelia sa vždy bránili dogmatizmu a schematizmu, často aj za cenu odchodu z vlasti. Väčšina tu však zostala a svojou tvorbou vytvárala trvalú opozíciu vtedajšej moci, vyslovujúc trpké pravdy o stave spoločnosti v rokoch 1948 – 1989. K predstaviteľom takto orientovanej tvorby patria L. Novomeský, P. Horov, F. Švantner, V. Mináč, A. Bednár, D. Tatarka, P. Karvaš, M. Rúfus, L. Tažký, M. Válek, V. Mihálik, z niekdajšej „strednej“ generácie V. Šikula, J. Johanides, R. Sloboda, J. Stacho, J. Ondruš, M. Kováč, P. Hrúz, D. Mitana, P. Jaroš, P. Vilikovský, A. Baláž, Š. Strážay, J. Buzássy, Ľ. Feldek, L. Ballek, D. Dušek a i., z mladších J. Urban, I. Kolenič, A. Turan, R. Bielik, B. Mihalkovič, K. Zbruž, P. Macsovszky, R. Lichnerová, J. Bodnárová, E. Farkašová, U. Kovalyk, M. Ferenčuhová či z najmladších M. Hvorecký, J. E. Groch, K. D. Horváth, M. Kopcsay. K významným predstaviteľom slovenskej literárnej vedy patria: A. Meráz, M. Pišút, S. Šmatlák, J. a P. Števčekovci, V. Marčok, V. Šabík a ďalší.

Súbežne pôsobia dve spisovateľské organizácie: Spolok slovenských spisovateľov a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska (AOSS), združujúca Klub nezávislých spisovateľov, Obec spisovateľov Slovenska, Spoločnosť maďarských spisovateľov na Slovensku, Spolok ukrajinských spisovateľov na Slovensku, Klub literatúry faktu i Slovenské centrum P. E. N. Spisovateľské organizácie vyvíjajú bohatú spoločenskú a odbornú činnosť. Vydávajú literárne časopisy, Spolok slovenských spisovateľov Literárny týždenník a Dotyky, Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska výdáva časopis Romboid.

Šírenie slovenskej literatúry, ako aj jej prezentáciu doma a v zahraničí má vo svojej náplni Literárne informačné centrum (predtým Národné literárne centrum), zriadené Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky, ktoré okrem iného podporuje aj vydávanie prekladov diel slovenských spisovateľov v zahraničí (komisia SLOLIA) a organizuje celý rad sympózií, konferencií, stretnutí a diskusií s medzinárodnou účasťou.

Prekladateľské organizácie Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry a Slovenská spoločnosť prekladateľov odbornej literatúry, ktoré vznikli po roku 1989, združujú prekladateľov z príslušných oblastí literatúry, organizujú spoločensko-vedné stretnutia, udeľujú ocenenia za prekladateľské výkony. Slovenská spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry udeľuje Cenu Zory Jesenskej.