Bol legionárom, kultúrnym diplomatom, politickým väzňom sovietskeho gulagu, prekladateľom a predovšetkým človekom, ktorý celý svoj život zasvätil hodnotám pravdy, slobody a slovenskej kultúry.
Narodil sa v Budapešti, no jeho korene siahajú na slovenskú Oravu. V mladosti strávil čas v Spojených štátoch amerických, kde sa naučil po anglicky – jazyk, ktorý sa mu neskôr stal dôležitým nástrojom kultúrneho sprostredkovania. Po návrate do Európy sa aktívne zapojil do historických udalostí, ktoré formovali strednú Európu.
Počas prvej svetovej vojny slúžil v rakúsko-uhorskej armáde. V roku 1915 padol do ruského zajatia pri rieke San a prihlásil sa do československých légií. Ako príslušník 7. tatranského pluku absolvoval legendárnu anabázu naprieč Sibírou – od frontov až po prístav Vladivostok.
Tieto zážitky zachytil vo svojom denníku, ktorý neskôr vyšiel pod názvom „Sibírske zápisky“ (1936) v edícii Matice slovenskej. Kniha sa zaradila medzi najvýznamnejšie dokumenty o pôsobení Slovákov v légiách a Gacek za ňu získal Literárnu cenu M. R. Štefánika.
Po vzniku ČSR sa Gacek venoval prekladateľstvu a kultúrnej činnosti. V roku 1940 pôsobil ako kultúrny atašé na československom vyslanectve v Moskve. V apríli 1945 ho však zatkla sovietska tajná služba NKVD – bez súdu ho deportovali do pracovného tábora v Kazachstane, kde ako politický väzeň strávil desať rokov.
Rehabilitovaný bol až 5. januára 1963 rozhodnutím Najvyššieho súdu ZSSR. Dovtedy žil v ústraní a o jeho prípade sa verejne nehovorilo.
Po návrate sa Gacek intenzívne venoval prekladaniu diel klasikov ruskej a sovietskej literatúry. V slovenčine vďaka nemu ožili diela autorov ako Nikolaj Gogoľ, Ivan Turgenev, Anton P. Čechov, Ostrovskij, Kuprin či Aksakov. Jeho preklady sa vyznačovali jazykovou presnosťou a kultúrnou citlivosťou, čím výrazne prispel k rozvoju slovenského prekladateľstva.
V 60. rokoch sa stal členom Slovenskej jazykovednej spoločnosti. Po roku 1989 sa jeho príbeh opäť dostal do centra pozornosti – v roku 1992 vyšiel v Literárnom týždenníku rozhovor „Návrat z anabázy“, ktorý dopĺňa obraz jeho dramatického života.
Mikuláš Gacek zomrel 22. januára 1971 v Dolnom Kubíne, kde je aj pochovaný. Jeho pamiatku si v 21. storočí pripomínajú výstavy, prednášky i odborné podujatia, ktoré zdôrazňujú nielen jeho literárny prínos, ale aj osobnú statočnosť postaviť sa dvom totalitným režimom.
Mikuláš Gacek zostáva jednou z najvýznamnejších postáv slovenských légií a kultúrnych dejín 20. storočia. Jeho život je svedectvom o sile slova, odvahe jednotlivca a vernosti ideálom slobody – aj za cenu osobnej obete. Dnes si pripomíname nielen jeho narodeniny, ale aj odkaz, ktorý zanechal – ako svedok dejín a most medzi kultúrami.
Posledná aktualizácia: 10. júla 2025 / Komunikácia Protokol
