V dňoch 11. až 16. júla 1843 sa stretli najpoprednejší dejatelia štúrovcov, Ľudovít Velislav Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža, aby sa definitívne dohodli na kodifikácii spisovnej slovenčiny, ktorá by spojila katolíkov i evanjelikov a odklonila sa definitívne od čechizmov, netypických a neprirodzených pre našu reč. Jej základom sa stalo stredoslovenské nárečie, ktoré bolo podľa Štúra najčistejším slovenským jadrom a malo preto najlepšie predpoklady ujať sa ako spisovný jazyk u celého národa.
Tento krok predstavoval dôležitý kultúrny aj politický čin, ktorého cieľom bolo vytvoriť jazykovú normu zrozumiteľnú širokým vrstvám slovenského národa, ktorá ich spojí bez ohľadu na ich rodné nárečie, spoločenské postavenie a náboženské vyznanie.
Ku kodifikácii spisovnej slovenčiny mohlo prísť podľa rozhodnutia štúrovcov až po odobrení ich zámeru nestorom bernolákovčiny Jánom Hollým, autorom historického eposu Svätopluk, vrcholného reprezentanta bernolákovčiny v literatúre. Preto cesta našich troch velikánov viedla z Hlbokého k básnikovi Jánovi Hollému na Dobrú Vodu, odkiaľ odchádzali s jeho požehnaním a kodifikácii slovenčiny nestálo už nič v ceste.
Posledná aktualizácia: 11. júla 2025 / Komunikácia Protokol
