Pripomíname si 90. výročie narodenia Jána Stacha

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky si pripomína 90. výročie narodenia Jána Stacha (*1. január 1936, Trnava – +15. júl 1995, Bratislava), jedného z najosobitejších básnikov konkretistov Trnavskej skupiny a výraznú osobnosť slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia.

Ján Stacho patril k autorom, pre ktorých boli vyjadrovacie prostriedky samostatnými prvkami básnickej tvorby, uvádzanými do vzájomných vzťahov a vytvárajúcimi funkčný a významovo bohatý systém. Do svojej poézie vnášal nové, mimoriadne senzibilné videnie sveta a jeho faktov, pričom túto citlivosť miestami prevrstvoval drsnosťou, iróniou i cynizmom.

Jeho poézia sa vyznačuje maximalizáciou metafory, ktorá slúži na zvýraznenie významu a na jeho zašifrovanie a otvorenie priestoru pre viacznačné interpretácie. Dominantnú úlohu v Stachovej tvorbe zohráva jazyk, s ktorým autor virtuózne pracuje. Prostredníctvom základných ľudských motívov, akými sú vzťah ženy a muža, láska a bolesť, samota a viera, krutosť a čistota, detstvo a domov, choroby a hrôzy, smrť a život, sa usiluje o nové pociťovanie, vnímanie a chápanie skutočnosti.

Stachova poézia v sebe nesie silný existenciálny náboj, ktorý otriasa zdanlivo pevnými oporami sveta a premieňa ich do nových významových dimenzií. Zvýrazňuje výlučnosť subjektivity a subjektívneho videnia, čomu zodpovedá formálna voľnosť, provokatívna zmyslovosť, grotesknosť, sarkazmus i cynizmus. Myšlienky, asociácie, protirečenia a mnohoznačnosť metafor sa v jeho básňach spájajú do dynamického prúdu, ktorý čitateľa neoslovuje priamo, ale ho vťahuje do aktívnej spolutvorby významov.

Zásadný prelom v jeho tvorbe znamenala autohavária, ktorá básnika vyradila z aktívneho života a priviedla ho k nútenému osamotenému prežívaniu. V jeho neskorej tvorbe dochádza k zmene poetického princípu. Metafora ustupuje, stáva sa zriedkavejšou, no účinnejšou, nadobúda vecný charakter a väčšiu komunikatívnosť. Zvyšuje sa intenzita prežívania vonkajšieho sveta, najmä prírody, od ktorej akoby autor očakával milosť.

Do popredia vystupuje život v jeho nádhere a veľkosti, zápas o ľudské šťastie, vrúcnosť citu a elegický motív lásky. Ide o subjektívnu výpoveď človeka, ktorý si hlboko uvedomuje blízkosť smrti a zápasí o elementárne prejavy života, o vlastnú ľudskosť a dôstojnosť.

Poézia Jána Stacha je výrazom protirečení sveta 60. rokov 20. storočia, ako aj subjektívnych konfliktov vychádzajúcich z rozporov reality a osobných životných skúseností. Spôsobom, akým tieto témy spracoval, sa zaradil medzi popredné osobnosti slovenskej literatúry. Jeho tvorba objavuje nové dimenzie ľudského sveta, vytrháva čitateľa z všednej skutočnosti a ponúka mu dosiaľ neobjavené obzory, čím významne obohacuje jeho vnímavosť a spôsob videnia.

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky pri tejto príležitosti oceňuje jeho osobitý a nezastupiteľný prínos pre rozvoj slovenskej poézie.