XXXII. Dni slovenskej kultúry v Malopoľsku

Slováci napriek tomu, že okrem materského štátu žijú vo všetkých kútoch sveta, patria medzi menšie národy, ktoré aj v dnešnej modernej dobe často čelia obavám o zachovanie svojich materinských jazykov a svojej národnej kultúry. O udržanie slovenského života v oblastiach Oravy a Spiša obývaných stáročia Slovákmi, ktoré po 2. svetovej vojne boli opakovane pričlenené k Poľsku, sa dlhodobo stará Spolok Slovákov v Poľsku, tvorený nadšencami so zapáleným srdcom pre slovenský národ. A tak záver augusta už tradične patril Dňom slovenskej kultúry v Malopoľsku, ktoré organizoval Spolok Slovákov v Poľsku pod vedením generálneho tajomníka spolku Ľudomíra Molitorisa a historičky Milice Majeríkovej – Molitoris. Za Slovenskú republiku sa na podujatí okrem zástupcov Matice slovenskej zúčastnila aj riaditeľka odboru štátneho jazyka Ministerstva kultúry Slovenskej republiky Ľubica Strážayová a nechýbali ani zástupcovia Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Poľsku.

XXXII. ročník Dní slovenskej kultúry v Malopoľsku sa začal VI. Národným výstupom na Babiu horu, ktorý bol venovaný dvom slovenským velikánom z Oravy – Štefanovi Serafínovi Bosákovi, slovenskému kazateľovi a učencovi pri príležitosti 240. výročia úmrtia a slovenskému spisovateľovi Milovi Urbanovi pri príležitosti vydania knihy Kade-tade po Halinde. Slováci zo slovenskej i poľskej strany Oravy, ktorým záleží na zachovaní tamojšieho slovenského národného života, boli poctení účasťou syna Mila Urbana, 85 ročného Cyrila Urbana, ktorý si počas besedy s riaditeľkou Vydavateľstva Matice slovenskej Ingrid Majeríkovou zaspomínal na veselé i smutné príhody, ktoré prinášal život s vynikajúcim predstaviteľom modernej slovenskej literatúry počas viacerých pohnutých období národného života Slovákov.

Počas prezentácie knihy Mila Urbana sa za Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, do ktorého pôsobnosti patrí aj kultúra zahraničných Slovákov, prihovorila Ľubica Strážayová: „Je mi veľkou cťou byť dnes v blízkosti syna autora vynikajúceho vojnového románu z prostredia Oravy Živý bič, ktorého dej som hltala ešte ako školáčka. Ako Slovenka a zvlášť ako riaditeľka odboru štátneho jazyka Ministerstva kultúry Slovenskej republiky si čoraz viac uvedomujem hrozbu globalizácie pre zachovanie národných jazykov menších národov, ku ktorým Slováci napriek tomu, že okrem materského štátu žijú vo všetkých kútoch sveta, nepochybne patria. Slovenský národ sa opäť raz musí obávať o čistotu a existenciu svojho národného jazyka, za ktorú kedysi všemožne zápasil Štúr so svojimi druhmi ako pokračovatelia Bernolákovho odkazu. Je preto nevyhnutné chrániť i dnes náš národný jazyk, našu krásnu slovenčinu. A práve slovenská literárna tvorba je najlepším prostriedkom, ako ukázať aj mladým Slovákom bohatstvo a rozmanitosť nášho materinského jazyka, jedného z najstarších jazykov v Európe a najkrajšieho jazyka vo svete.“

Kultúrny program v rámci druhej časti podujatia na Staňcovej poľane, ktorej sa zúčastnil aj Jacek Sowa, tajomník honorárneho konzula Slovenskej republiky Wiesława Wojasa v Zakopanom, bol popretkávaný spevom slovenských ľudových piesní v podaní Podvlčanky z Podvlku, speváckej skupiny z Orávky, mládežníckej ľudovej hudby zo Slovenského domu v Podvlku, ľudovej hudby Časáre z Vyšných Ružbách i ľudovej hudby z Rabče. K spevu ľudových a neskôr i hymnických piesní sa po dobrom guláši spontánne pripájali účastníci podujatia, vrátane riaditeľky odboru štátneho jazyka Ľubice Strážayovej, ktorá sa krajanom prihovorila slovami: „Obdivujem silu národného ducha našich krajanov, ktorá im ani ďaleko za hranicami domoviny nedovolí zabudnúť na svoje korene, materinskú reč a národnú kultúru. Moja teta žije viac ako štyri desaťročia vo Švajčiarsku, jej rýdzo slovenské priezvisko síce musí používať s nemeckým pravopisom, no jej slovenčina znela i pred pár týždňami rovnako, ako keď opúšťala Slovensko. Nachádzame sa v krásnom prostredí pod Babou horou, len kúsok za hranicami Slovenska. Verím a ako riaditeľka odboru štátneho jazyka aj dúfam, že vzhľadom na blízkosť slovanských národov je postavenie Slovákov tu žijúcich o niečo lepšie ako u Slovákov žijúcich stovky či tisícky kilometrov od Slovenska.“

Záver tohtoročných Dní slovenskej kultúry v Malopoľsku patril ucteniu si osobností slovenského národného života, pochovaných na cintoríne pri kostole vo Veľkej Lipnici (niekdajšie územie Slovenska) položením venca a uviazaním slovenskej národnej trikolóry.